Môj príbeh...
KUBKO - naše dieťa zázrakov
Kubko sa nám mal narodiť koncom mája. Tešili sme sa, že po takmer silvestrovskej Dorotke budeme mať májovčiatko. Ešte na Silvestra sme Kubkovi ešte v brušku vytiahli biblické heslo na nasledujúci rok 2007 a to bolo: "Hospodin Pán je moja sila, On jeleními urobí moje kroky a vyvedie ma na svoje výšiny" Hab.3,19.
Do nemocnice ma prijali v 31. týždni tehotenstva, t.j. skoro 9 týždňov pred termínom pôrodu, s náhlym krvácaním. Lekár sa vyjadril, že je to začiatok predčasného pôrodu a povedal, že keď to bábätko udržím aspoň 2 - 3 dni, bude rád. Podarilo sa ho udržať ešte 19 dní! Lekár skonštatoval, že to považuje za zázrak.
Kubko sa narodil predčasne, v 34. týždni tehotenstva (33+3), vážil 2050 g a meral 46 cm. Hneď po pôrode sa zdal v poriadku, ale po 1/2 hodine začal mať problémy s dýchaním, nepomáhal mu ani kyslík, tak ho museli uviesť do umelého spánku a zaintubovať, teda za neho dýchali prístroje. Nakoniec sa zistilo, že mal asi vrodený zápal pľúc, z toho pravdepodobne nastal predčasný pôrod aj problémy s dýchaním, takže vlastne bolo výhrou, že napriek liečbe proti predčasnému pôrodu sa narodil a mohli ho liečiť, lebo inak by asi zomrel v brušku na infekciu. V inkubátore prežil viac ako 2 týždne, postupne sa jeho stav zlepšoval, antibiotiká zabrali. Zľakla som sa, keď lekárka pri ultrazvuku srdiečka zistila, že z dvoch srdcových uzáverov sa mu otvára len jeden, vraj budeme čakať, či sa neuzatvorí aj druhý, pomôžu mu liekmi alebo bude nutná operácia. O 5 dní mi s radosťou prišla povedať, že sa stal zázrak a Kubkovi sa uzáver spontánne, bez akejkoľvek pomoci lekárov, uzatvoril. Verím, že v tom bola Božia ruka.
V inkubátore nám Kubko schudol na 1800 g, bol ako také malé mačiatko. Dvakrát za deň som sa mohla prísť za ním pozrieť, pohladkať si ho. Neskôr mi ho dali na klokankovanie. Poctivo som si odsávala mliečko vo dne-v noci, lebo som vedela, že okrem môjho mliečka, ktoré je pre neho doslova liekom a občasnej návštevy, viac pre neho nemôžem v tej chvíli urobiť.
Pre mňa to bolo nesmierne ťažké obdobie. Odlúčená od rodiny, spoločenstva, s bábätkom v inkubátore, ktorému sa menil zdravotný stav zo dňa na deň, raz bolo lepšie, raz horšie. Potoky sĺz, strach, smútok, sebaľútosť, sebaobviňovanie, striedali stavy radosti z každého Kubkovho pokroku a nádeje ísť domov. Už keď mi bolo najhoršie, vyznávam, že som už neverila ani Pánu Bohu, napriek tomu, že mnohé zázraky už spravil. On ma napriek tomu neustále povzbudzoval svojim Slovom, každý deň som v Biblii nachádzala úžasné povzbudenie, často som náhodne otvárala 55. žalm - "Ale ja k Bohu volám a Hospodin mi pomôže... vykúpi v pokoji moju dušu z boja, ktorý vediem...na Hospodina uvrhni svoje bremeno, a On ťa udrží, a nikdy nedopustí, aby sa klátil spravodlivý". Bola som oslovená Žalmom 86 - "Obráť sa ku mne a zmiluj sa nado mnou, a svojou silou obdar svojho sluhu, spas syna svojej služobnice".
Keď sa už schyľovalo k nášmu odchodu domov, Kubko zrazu začal neprospievať, nepapal, zvracal, hnačkoval, samozrejme s váhou išiel dole, nevedeli mu prísť na to, čo je to. Náš odchod sa oddaľoval o týždeň a opäť o týždeň a ja som už ďalej nevládala, Dorotka ochorela, mala teploty, išlo mi srdce roztrhnúť, už som mala chuť ujsť s nemocnice a zabudnúť na všetko. Potom mu zistili, že na JIS chytil baktériu E.coli, ktorá mu masívne osídlila celý tráviaci trakt a neskôr prešla do močových ciest. Takže opäť antibiotiká, infúzie, a náš odchod opäť odložený.
Až sa to hanbím napísať, ale vtedy som obviňovala seba aj Pána Boha, či Kubko nie je nepodarok. Pán Boh ma vtedy konkrétne napomenul cez slová knihy, ktorú som vtedy čítala - "Všetky Tvoje diela sú hodné obdivu a ja to veľmi dobre viem. Ethel Waters napísala: Boh nerobí nepodarky".
Keď mi už sľúbili, že možno pôjdeme domov, už som ani neverila, ani som sa radšej netešila. Už bolo veľa falošných nádejí... Na druhý deň mi prišla lekárka oznámiť, že je to zázrak, ale výsledky sú úplne v poriadku, po E.coli ani stopy a môžeme ísť domov. V nemocnici sme strávili takmer 2 mesiace - ja presne 57 dní, Kubko 39 dní. A Pán Boh nás vyviedol, ako zasľúbil...
Po príchode domov nastal kolotoč rôznych vyšetrení, ako to u nedonosených detí býva. Od 5. mesiacov sme začali cviciť Vojtovou metódou kvôli hypotónii - zníženému svalovému napätiu. Kolotoč poradní, rizikových poradní, rehabilitačných kontrol, rehabilitačných cvičení, očného, neurológie pokračoval. Raz za čas ešte kardiológia a ušné, neskôr aj psychologička.
Momentálne má Kubko 3,5 roka. Vo veku 2,5 roka nám lekári potvrdili diagnózu detská mozgová obrna - ľahká forma, postih na dolné končatiny. Jedna nôžka zaostáva v raste, do dĺžky celej nôžky aj do dĺžky chodidla. Kvôli deformácii hrudníka nosí Kubko tlakovú pelotu počas dňa. Škúlenie sa nám tak zlepšilo, že po necelých 2 rokoch sme mohli odložiť okuliare a momentálne len cvičíme s očkami. Naďalej cvičíme Vojtovou metódou, ale už len niekoľko dní v týždni 1 x denne. Raz týždenne chodíme na plávanie a raz týždenne na hippoterapiu. Okrem toho cvičíme rôzne typy cvičení, napr. na lopte, na balančnej plošine, proti plochým nohám, zhyby a kopu, kopu ďalších. Mentálne je Kubko veľmi šikovný, podľa psychologičky má vedomosti na úrovni 5-6 ročných detí. Jemná a hrubá motorika ale zaostáva, je na úrovni 1,5 - 2 roky. Nedávno začal Kubko chodiť do škôlky. Zatiaľ je to boj, ale verím, že aj ten vyhráme....
Napriek tej hrozivo znejúcej diagnóze - DMO - je Kubko šťatné, usmievavé dieťatko, ktoré nám robí radosť. Viacerí lekári sa vyjadrili, že je vo veľmi dobrom stave vzhľadom k diagnóze a že veľa urobilo pravidelné cvičenie a všestranná starostlivosť zo strany nás, rodičov. Je to istým spôsobom ocenenie mojej práce s Kubkom, za nekonečné hodiny cvičenia a nekonečného učenia všetkého možného, čo zdravé deti zvládajú bez problémov, samostatne a prirodzene.
Je náš a veľmi, veľmi ho ľúbime.
Za pár dní bude mať Kubko 5 rokov, tak ako sa pred piatimi rokmi narodil na Veľkonočný pondelok, aj svoje piate narodeniny oslavuje v tento deň. Chodí, behá, skáče, chodí po schodoch hore aj dole bez držania (smerom dole trochu opatrnejšie). Naďalej pokračujeme v rehabilitácii Vojtovou metódou, plávame, chodíme na hippoterapiu, sporadicky na Dévény terapiu do Košíc, cvičíme všetky možné iné cviky. Kubko jazdí rád na bicykli, tak to často využívame. Nožička, ktorá je kratšia, je napriek jeho rastu, stále rovnako krátka. Do škôlky chodí len na 2-3 dni do týždňa na 4 hodiny, ostatné dni sa venujeme cvičeniu, plávaniu, návštevám lekárov a rehabilitácie a podobne. Naspäť nosíme okuliare, kvôli škúleniu a cvičíme aj s očkami. Cvičíme teraz viac jemnú motoriku a aj grafomotoriku, keďže školské povinnosti sa pomaly, ale isto približujú. Kubko začal kresliť rád až v cca 4 rokoch a stále ho to baví, vyfarbovanie mu už celkom ide, aj samostatne obrázky. Veľmi ho baví počítať všetko možné, počíta do dvadsať dvadsať:-)))). Vysvetlím - počíta do 29 a namiesto 30 povie dvadsať desať, dvadsať jedenásť, až kým nepríde po dvadsať dvadsať a potom už nevie, ako ďalej. Pozná takmer všetky písmená, farby vrátane odtieňov, základné farby aj po anglicky. Angličtina sa mu tiež veľmi páči, vie vymenovať časti tela, počítať do dvadsať, farby, zvieratká a iné po anglicky. Isto je to viac ako 100 slovíčok. Kladie zaujímavé otázky a prichádza na zaujímavé zistenia. Sám od seba sa zvykne ospravedlniť a povedať, že mu to je ľúto, ak niečo rozleje alebo pokazí.
Nesmierne nás obohatil. Celú rodinu a mňa hlavne. Dieťatko, ktoré má schopnosti a vedomosti vydreté a o to väčšiu radosť prináša každý pokrok.
Niekedy som sa pýtala "Prečo práve my?" Nikdy som nefajčila, nepila, snažila sa žiť zdravo, sme hlboko veriaci ľudia.... Prečo??????? Pýtajú sa aj ľudia okolo.... Naozaj často som to kedysi riešila. Dnes už nie. Verím, že to bola Božia réžia, keď som v Biblii natrafila na verš v Žalmoch: Pán Boh robí tak, ako On chce. Nuž som to prijala tak, že ak to Pán Boh tak chcel, že Kubka pridal do našej rodiny, tak je to úplne skvelé a ja nemám právo mu čokoľvek vyčítať. Isto vedel, prečo to robí.
A teraz si vravím, že Kubko to to najlepšie "nešťastie", ktoré nás mohlo postretnúť. Máme postihnuté dieťa a sme šťastná rodina....